Pavel Rajtar

Pavel Rajtar

Pavel Rajtar patrí medzi prvých absolventov Jazdeckej školy v Topoľčiankach, ktorá vznikla začiatkom 50tych rokov 20.storočia. Okrem toho patrí medzi velikánov svetového horolezectva a horského vodcovstva. Dosiahol na najväčšie hviezdy extrémneho lyžovania a športového skialpinizmu.

Narodil sa 24. júna 1936 v malej dedinke Sľažany, okres Zlaté Moravce, ktorá sa nachádza na úpätí Tribečských vrchov. Lásku k prírode dostal už do vienka. Fascinovali ho kopce a hory. Spomína si na jeden kľúčový zážitok  z detstva, keď v podvečer niesol na chrbte vo vreci krmivo pre kone. Cestou ho upútal nádherný farebný západ slnka nad zrúcaninou Jeleneckého hradu Gýmeš až natoľko, že zostal ohromený stáť a nechal sa uniesť tou krásou. Vtedy mu otec položil ruku na plece a povedal: „Otoč sa, tam za Vtáčnikom sú oveľa vyššie hory ako tieto naše, sú tam Tatry.“

Jeho strýko Peter Rajtár bol tiež horským nadšencom. Spoločne pochodili celé Tatry. Vďaka nemu poznal Alpy skôr, ako ich vôbec navštívil. Jeho otec bol roľník, úspešný včelár a vinohradník. Rodina vlastnila pôdohospodársku pôdu a preto sa nedostal na strednú školu.

Kone boli súčasťou jeho detstva. Už ako desať ročný pomáhal na žatvách, či pri zvážaní dreva, čo sa v tej dobe robilo pomocou koní. Aj preto sa rozhodol, že sa vyučí za jazdca v Topoľčiankach. Jedno nedeľné popoludnie zvesil jeho otec jazdecké čižmy z hrady, matka mu napiekla škvarkové pagáče a takto vystrojený sa Pavel Rajtar vybral pešo cez tri kopce do žrebčína v Topoľčiankach. V jazdiarni sa predstavil vtedajším kŕmičom – pánovi Uhreckému a Mihókovi, ktorí ho privítali slovami: „Choď do maštale číslo dva, box číslo jeden je prázdny, nie je tam žiadny kôň, nasteľ si čistú slamu a tam budeš spávať.“ Až niekoľko mesiacov po jeho príchode bola zriadená jazdecká škola aj s internátom, podobná tej vo Veľkej Chuchli. Sídlo mala v budove, kde je dnes hotel Hradná stráž. Jeho učiteľom nebol nikto iný ako samotný pán Šulgan – jeden z najväčších hipologickým odborníkov svojej doby a zároveň vynikajúci tréner. Jazdecká škola trvala dva roky. Pán Rajtar ju ukončil s výslednou známkou 3. Vtedy mu pán Šulgan povedal: „ Na jednotku jazdí Pán Boh, na dvojku ja a na trojku najlepší so žiakov.“ Vždy bol veľmi prísny na svojich zverencov, ale tieto slová boli pre neho veľkým povzbudením.

Pavel Rajtar sa dostihovému jazdeniu venoval šesť rokov. Sám vraví, že nebolo pre neho nič krajšie, ako splynúť s pohybom koňa v prudkom cvale. V roku 1957 mu skončila profesionálna zmluva na dostihovej dráhe v Olomouci a musel sa rozhodnúť, čo ďalej. Aj pribúdajúca váha (vtedy 58 kg), aj túžba dokončiť stredoškolské vzdelanie rozhodla, že nastúpil na poľnohospodársku strednú školu. Rodičov presvedčil, že tá v Spišskej Novej Vsi je lepšia, ako tá v blízkych Leviciach. Ozajstný dôvod bol však ten, že zo Spišskej Novej Vsi je to len na skok do Tatier.

Jeho prvé lyže mu matka kúpila po vojne od vojakov. Merali 220 cm a boli z dreva. Keď mal 16 rokov, vo vedľajšej dedine vypísal lyžiarsky zväz majstrovstvá okresu pre verejnosť. S tou lyžiarskou výbavou nemohol zjazd dopadnúť inak ako pádom. Pavel Rajtar sa však neúspechom nenechal odradiť a napriek nevyhovujúcej výstroji sa prihlásil na beh na 10 km. Dal do toho všetko a cieľom prešiel ako prvý s náskokom 3 a pol minút od druhého pretekára.

Po čase, keď v lyžovaní dosiahol istú úroveň, začal sa venovať deťom zo Štrbského plesa a na zjazdovke pod Skalnatým plesom im staval obrovský slalom. Používal lyže so stúpacími (tuleními) pásmi, no bol na smiech mnohým lyžiarom. To boli počiatky jeho túr mimo upravených svahov a zjazdoviek. Skialpinizmu sa súťažne venoval niekoľko rokov a dosahoval skvelé výsledky, i keď začiatky boli ťažké.

Ešte počas štúdia na strednej škole rád čítal horskú literatúru. Špeciálne ho zaujala kniha Hviezdy a búrky od Gastona Rébuffata. Už vtedy sníval o tom, že raz sa z neho stane horský vodca. Preto sa v roku 1958 presťahoval na Štrbské pleso, aby mohol liezť. Veľa túr absolvoval so Štefanom Závackým, hneď druhý rok ich partnerstva na lane liezli na vtedajšie pomery ťažké túry. V roku 1961 urobil skúšky horského vodcu a 8. júla získal vodcovskú knižku.

Povolanie horského vodcu sa na území Československa vyskytovalo iba vo Vysokých Tatrách. Prvá založená turistická organizácia  sa na našom území datuje v roku 1873. Odvtedy prešla mnohými zmenami a ťažkými obdobiami. Pavel Rajtar svojou činnosťou výrazne prispel k prijatiu slovenských horských vodcov do Medzinárodnej organizácie horských vodcov UIAGM v roku 1996. Odvtedy môžu slovenskí horskí vodcovia slobodne a nezávisle pracovať vo všetkých členských krajinách UAIGM.

Jeho túžba poznať aj hory vyššie než Tatry ho priviedla k mnohým expedíciám. Počas svojej 60 ročnej kariéry absolvoval veľké množstvo horolezeckých výstupov, napr. na Kaukaze, v Alpách, Hindúkus, Pamíre, aj v Himalájach.

View the embedded image gallery online at:
https://nztopolcianky.sk/informacie/clanky/1278-pavel-rajtar#sigProIde25bf4c9bb

ZDROJ:

Matúš Demko a Pavel Rajtar, 2015, Strmé cesty pod hviezdami

 

Vytlačiť   E-mail