Čože je to 50-tka....

Čože je to 50-tka....  V uplynulých dňoch oslávil svoje životné jubileum bývalý úspešný dostihový jazdec a tréner Ing. Samuel Sokol, ktorý momentálne pôsobí v Národnom žrebčíne Topoľčianky na pozícii „vedúci chovu koní a tréner dostihových koní“. Ako to už chodí, jeho cesta do Národného žrebčína nebola priamočiara a tak sme boli zvedaví, čo všetko tomu predchádzalo.

Narodil sa v Holíči na Záhorí, kde v tej dobe pôsobili dve dostihové stajne. Tu strávil celé svoje detstvo a tínedžerské obdobie v jazdeckom oddiely Družba Holíč, kde v roku 1973 začal aktívne jazdiť  u skúseného trénera Otta Suchovského. Tu sa vytvorila silná dostihová partia a mnohí z týchto ľudí, napr. Ľudovít Šebesta alebo Stanislav Matulík, pôsobia v dostihovom športe až dodnes. Po ukončení základnej školy absolvoval štúdium na gymnáziu v Skalici. Už vtedy vedel, že jeho život bez koní bude určite prázdny a nenaplnený a preto sa rozhodol odborne doplniť si svoje vzdelanie a prihlásil sa na Strednú poľnohospodársku školu v Leviciach. No jeho túžba stať sa trénerom dostihových koní si vyžadovala špeciálnu kvalifikáciu zo SOUP v Šali. Neváhal a absolvoval štúdium aj na tejto škole. Nuž, kto z nás sa môže popýšiť troma strednými školami.... Tu sa však jeho cesta za odbornosťou nekončí, pretože Samuel Sokol úspešne ukončil aj štúdium na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite v Nitre.
 
Zdá sa, že všetko v jeho živote sa dialo s cieľom využiť to pri práci s koňmi. V období pred absolvovaním vysokej školy sa niekoľko mesiacov živil ako vodič kamiónu. Nadobudnuté skúsenosti a zručnosti neskôr využil pri preprave koní. Od roku 1981 do 1989 pracoval v Koopere SPPŽV v Leviciach. V tej dobe v jedenom z najúspešnejších poľnohospodárskych podnikov živočíšnej výroby. Zastával funkciu zootechnika pre chov koní. Potom jeho cesta viedla do JRD Veľký Grob, kde sa mu začal plniť jeho životný sen. Konečne sa stal trénerom dostihových koní. Toto obdobie znamenalo veľkú zmenu v jeho živote. Musel sa presťahovať do Bratislavy. Dostihová stajňa JRD Veľký Grob totiž v tej dobe sídlila na STU Slávia v Bratislave. Žiaľ, hneď po prvej sezóne sa JRD rozdelilo. Družstvo stratilo záujem o chov a trénovanie dostihových koní. Toto bol moment, kedy Ing. Sokol  prešiel do vtedajšieho Plemenárskeho podniku Topoľčianky ako tréner dostihových koní a vedúci jazdiarne. Aby to však nebolo také jednoduché, v roku 1996 tam prerušil svoje pôsobenie a vrátil sa späť do Bratislavy. Tu sa venoval súkromnej trénerskej praxi až do roku 2011, kedy jeho cesta viedla opäť do Národného žrebčína. V Topoľčiankach pôsobí doteraz.

Toľko o priereze jeho profesijným životom a teraz sa spolu s nami začítajte do rozhovoru s týmto mimoriadne húževnatým a priamym človekom, ktorému nie sú cudzie morálne zásady.

Čo Vás priviedlo práve k dostihom?

            Ja som človek veľmi dynamický, mám rád rýchlosť, vzrušenie a adrenalín v krvi. Všetky jazdecké disciplíny sú veľmi náročné, ale dostihy majú iskru, náboj... Zrejme to ma na tom najviac uchvacuje. Už ako malý chlapec som veľmi „divoko“ jazdil na bicykli a stále ma za to karhali....  (smiech)

Máte za sebou mnohé úspechy, či už ako jazdec alebo tréner. Podelíte sa s nami o tie najcennejšie?

            V Holíči, kde som začínal, som bol z  našej partie najmladší a tak sa mi vždy aj najmenej ušlo. Fungovala tam jazdecká hierarchia. Najstarší jazdili najviac a tí mladší museli čakať na svoju príležitosť. Tak tam som toho veľa nenajazdil. Jazdil som viac prekážkové ako rovinové dostihy. Prvé oficiálne víťazstvo prišlo až s legendárnym Víchorom počas môjho pôsobenia v Koopere. Bola to v tej dobe jedna z najlepších dostihových stajní na Slovensku. Vyhrala šampionát majiteľov stajní. Disponovala mnohými vynikajúcimi koňmi importovanými z Ruska, Maďarska a veľa koní bolo kúpených z dobrých žrebčínov v Čechách. V tej dobe sme dokázali konkurovať takým žrebčínom, ako boli Motešice alebo Šamorín.

Víchor bol kôň veľmi tvrdohlavý. Napriek tomu som s ním vyhral desať dostihov,  z nich skoro všetky boli hlavné, ale najviac si vážim víťazstvo Veľkej Starohájskej. Ďalším výborným koňom v mojej kariére bol Babar - vynikajúci prekážkový kôň, takisto Senzus, s ktorým sa nám podarilo nemožné, keď sme porazili nemeckú ekipu na bratislavskom mítingu na prútených prekážkach. Zároveň to bol jediný česko-slovenský víťaz toho mítingu. Stal som sa 5-násobným víťazom Šampionátu amatérskych jazdcov Československa. Tie úspechy boli obmedzené tým, že máloktorú sezónu som dojazdil do konca kvôli nespočetným úrazom a zlomeninám. Mal som kvalifikáciu na Veľkú Pardubickú, ale odjazdil ju miesto mňa niekto iný kvôli úrazu, alebo som sa zranil v rozbehnutej sezóne a tak s mojimi koňmi pretekali iní jazdci. V tomto som mal až neuveriteľnú smolu. Ale percentuálne som mal v tej dobe napriek silnej konkurencii vysokú úspešnosť. Jazdil som s takými jazdcami ako Chaloupka st., ml., Kasal, Havlíček, Vozáb, Püspöky, Held st. a s mnohými ďalšími. Boli aj také roky, keď som mal 50%-nú  úspešnosť víťazstiev.

Ako tréner mám za sebou 400 víťazstiev. Mal som to šťastie trénovať aj naozaj veľmi kvalitné kone. Počas môjho pôsobenia v JRD Veľký Grob sme hneď prvú sezónu vyhrali šesť dostihov z 25-tich štartov, čo nebolo až také zlé. V Národnom žrebčíne patril medzi mojich obľúbencov Litoš. Bol to neskutočný bojovník a dokázal vyhrať všetko od piatej až po prvú kategóriu. Ďalej Shlif (maj. Autoopravovňa Strnisko) a jeho víťazstvo v St. Leger v Bratislave, vynikajúca Bianca (maj. BOAT Publicity) ktorá bola vyhodnotená ako najlepšia staršia kobyla a zároveň najlepšia míliarka na Slovensku. Play First (maj. Národný žrebčín Topoľčianky) víťaz Zlatého bičíka. Ďalšie výborné kobyly, ktoré mali trošku smolu, že trafili silné ročníky, ale umiestňovali sa v klasických dostihoch doma aj v zahraničí: napr. High Polish (maj. Poľnonákup Levice), Misty Time (maj. Národný žrebčín Topoľčianky), Unlimited (maj. BOAT Publicity), San Roque (maj. BOAT publicity). Ďalej Petrinja (maj. Termograding), ktorá ako 2-ročná vyhrala dostih na talianskej pôde, čo sa dovtedy nepodarilo žiadnemu slovenskému koňovi. Uruh (maj. Poľnonákup Levice) najlepší 3-ročný kôň na prútených prekážkach.

 Ktoré kone nechali doteraz najväčšiu stopu vo vašom srdci?

            Na to, aby sa mi kôň vryl do pamäti, nepotrebuje dosahovať výnimočné výsledky. Mám rád kone, ktoré sú pracovité, húževnaté, ktoré chcú niečo dokázať. Možno ani nedostali do vienka toľko genetických predpokladov, ale boli snaživé a dreli, bojovali. Medzi takýchto určite patrí Babar (maj. Koopera Levice), kôň s veľkým srdcom pre vynikajúce výkony. Nebol to najlepší kôň akého som jazdil, ale rozhodne som ho mal veľmi rád. Z trénerského obdobia mi srdce poznačil Litoš (maj. Národný žrebčín Topoľčianky). V práci bol dosť problémový - pokiaľ niekoho nekopol, tak ho zožral. (smiech) Ale keď prišiel na dostihy, tak to bol jeden famózny pracovitý kôň, neskutočný bojovník. Bol obľúbencom domáceho dostihového publika a preto musel byť manažovaný tak, aby mohol vždy štartovať aj v domácich Topoľčiankach. Ďalším dravcom z topoľčianskej stajne bol aj Play First. Pracovitý bojovník, ale takisto mal „svoje muchy“. Koní bolo za tie roky veľmi veľa. Ja si vážim jednak tie, ktoré dokázali vyhrávať, ale aj tie, ktoré sa o víťazstvo úprimne snažili.

Existuje nejaká črta alebo črty, ktoré Vy ako tréner považujete u koňa za veľmi dôležité? Čím by mal každý budúci víťaz dostihov disponovať?

            Kone sú rôzne. Niektoré majú obrovské genetické danosti. No je ťažké ich dostať z nich. Napríklad sú na pretekoch nervózne a nesústredené. Takže si myslím, že dobrý dostihový kôň by mal byť predovšetkým psychicky odolný a konštitučne tvrdý. Musí zvládnuť fyzickú záťaž, ktorá je už v tréningu dosť náročná. Platí to zvlášť pre podmienky trénovania na Slovensku. Nemáme tu špeciálne upravované povrchy a fyzická záťaž na kone je o to väčšia. Kôň by sa mal vedieť takýmto podmienkam prispôsobiť. Musí byť adaptabilný. No a samozrejme, veľmi dôležitý je charakter. Mal by byť ochotný spolupracovať. Kone, ktoré sú priečne či už pri jazdení v tréningu, alebo  pri nakladaní do auta či do boxov, na dráhe neuveriteľne strácajú šancu na víťazstvo. V dostihovom športe všetko súvisí so všetkým. Ani sa nenazdáte  a zrazu prehráte. Stratíte jednu sekundu a už ste miesto víťaza až niekde štvrtý.

Poznáte recept na pravidelné víťazstvá v dostihovom športe? Alebo ako sa k tomu aspoň priblížiť?

            Myslím, že na to je len jeden jediný recept a to je tvrdá práca - pracovať stále viac ako tí druhí. K tomu všetkému je ešte nutná dobrá konštelácia hviezd, pri ktorej sa musí stretnúť dobrá partia ľudí. Predovšetkým potrebujete mať dobrého majiteľa, ktorý investuje do nákupu dobrých koní, dobrú vekovú skladbu trénovaných koní, team ľudí, ktorí ťahajú za jeden koniec a sú ochotní pre kone, víťazstvá a slávu urobiť čo najviac. Nesmú chýbať dobré tréningové podmienky. Ďalej je nevyhnutné mať dobrého džokeja, ktorý dokáže celú vašu prácu zhodnotiť a nie pokaziť. No a v neposlednom rade je potrebné aj šťastie, aby sa napríklad kôň nezranil v aute alebo v stajni. Treba mať aj šťastie na koňa vo vedľajšom štartovacom boxe, aby nezranil alebo nenaplašil toho vášho. Keď sa všetky tieto hviezdy na vás usmievajú, tak sa môže dostaviť výsledok. Ale ešte raz zdôrazňujem, že všetko to stojí na pilieroch tvrdej práce.

 Ako vyzerá príprava vašich dostihových koní pred ale aj počas sezóny?

            Príprava dostihového koňa začína 1. novembra, kedy končí predchádzajúca sezóna. Ide o to, aby sa kôň rýchlo zregeneroval, aby si oddýchol fyzicky aj psychicky. Dali do poriadku zdravotné problémy, ktoré vznikli počas sezóny. Aj oddychovať treba s mierou. Kôň nemôže vypadnúť z tréningu až na úplné dno. V minulosti som začínal s koňmi pracovať už pred vianočnými sviatkami. Dnes som to už posunul a začíname až po novom roku. Objemová príprava je podmienená poveternostnými podmienkami. Január a február sú vždy veľmi komplikované mesiace. Najpodstatnejšia je asi plynulosť, aby tréning stúpal plynulo hore, pretože to sa v sezóne vždy ukázalo. Ak zimná príprava nebola podľa predstáv, na výsledky sa dlhšie čakalo. Po dobrej zime sa výsledky ukázali v úvode sezóny. V marci začíname s rýchlostnou prípravou, čo tiež závisí od kvality podkladu na ktorom trénujete. Všetko treba prispôsobiť momentálnym podmienkam. Ja postupujem radšej opatrnejšie a výsledky sa dostavujú v druhom, treťom mesiaci sezóny. Podľa mňa je veľmi dôležité, aby kone mali záťaž dávkovanú pozvoľne a plynule. Pre získanie dobrej kondície je to ten najlepší spôsob. Tréningy počas sezóny sú individuálne pre každého koňa. Niektoré potrebujú tvrdo pracovať ešte aj na konci sezóny, iným zasa postačí udržovať dosiahnutú výkonnosť a nechať priestor aj pre regeneráciu.

Koho považujete za Váš osobný vzor v dostihovom športe?

            Nikdy som svoj jazdecký vzor nemal. Aj od tých zlých jazdcov sa totiž dá naučiť ako sa to robiť nemá. Mal som šťastie jazdiť v dobe, kedy konkurencia bola veľmi silná. Bolo veľa vynikajúcich jazdcov. Každý z nich mal svoj štýl a od každého som sa snažil odpozorovať to najlepšie. Preto som nikdy nemal vytipovaného jedného jazdca ako vzor. Vlastne som chcel byť vždy viac trénerom ako jazdcom. Už od detstva som viac obdivoval trénerov ako jazdcov za to, že dokážu od svojich štvornohých zverencov dostať to najlepšie. Odjakživa ma to lákalo a za tým cieľom som tvrdo šiel. Bez ohľadu na komplikácie.

Aké sú Vaše ambície a plány v terajšom pôsobisku v Národnom žrebčíne Topoľčianky.

            Môj dovtedajší život sa točil len okolo dostihových koní a zmenil sa, keď som dostal ponuku od pána riaditeľa Ing. Horného na pozíciu vedúceho chovu koní, ktorú som samozrejme prijal. Hlboko si túto ponuku vážim. Myslím si, že je to v Národnom žrebčíne významná pozícia pre rozvoj chovu koní. Považujem ju za osobnú výzvu.  Chcem sa posunúť niekam ďalej. Mojim cieľom je zabezpečiť chod  chovu koní v Národnom žrebčíne a s tým všetkých súvisiacich aktivít  minimálne tak dobre ako doteraz , prípadne aj lepšie.

            Ako dostihový tréner v žrebčíne vnímam jednu veľmi pozitívnu zmenu v porovnaní s minulosťou. Práca s dostihovými koňmi mi tu prináša radosť. Je to celé uvoľnenejšie, pretože necítim „nôž na krku“, či kôň vyhrá alebo nie. Dostihovej stajni sa venujem maximálne, s ohľadom na moju vyťaženosť vyplývajúcu z pozície vedúceho chovu koní.

Ďakujeme za rozhovor, gratulujeme k životnému jubileu a držím palce, aby Vás práca s koňmi aj naďalej napĺňala a prinášala Vám veľa radosti.
FOTO: Archív Ing. Samuela Sokola
Vytlačiť   E-mail