Voltíž je jazdecká disciplína, ktorá spočíva v gymnasticko-akrobatickom cvičení na neosedlanom koni. Dáva vynikajúci základ pre neskorší rozvoj ďalších jazdeckých disciplín. Voltížnemu jazdeniu sa venujú predovšetkým deti a mládež. Rozvíja ich pohybové nadanie, vštepuje im zodpovednosť v podobe starostlivosti o živého tvora a otvára im možnosti, ktoré sa môžu rozvinúť až do úspešnej športovej kariéry jednotlivca.
Voltížne oddelenie v Jazdeckom klube pri Národnom žrebčíne Topoľčianky patrí medzi dlhoročné a stabilné subjekty na Slovensku. Svoju činnosť začali v júni v roku 1993 pod vedením trénerky Aleny Matúškovej. V roku 2005 ju po jej odchode vystriedal Boris Kodak, ktorý vedie voltížne oddelenie až dodnes. Za toto obdobie vychovali veľa úspešných cvičencov a pripravili veľké množstvo vynikajúcich voltížnych koní. Na národnej úrovni sú takmer každým rokom držiteľmi majstrovských medailí v rôznych kategóriách a kone svojimi hodnoteniami stabilne získavajú titul „Kôň roka“. Ich výkony sú konkurencie schopné aj na medzinárodných pretekoch, kde v juniorských kategóriách získavajú kvalifikáciu na Majstrovstvá Európy a Majstrovstvá sveta, ktorých sa už niekoľko krát úspešne zúčastnili.
Za každou získanou medailou stojí kopec tvrdej práce. Tréningy nie sú len o cvičení na koni, ale aj o intenzívnej kondičnej a gymnastickej príprave. Tréner a lonžér Boris Kodak má na starosti okrem prípravy detí aj prípravu voltížnych koní. Momentálne pracuje s tromi koňmi plemena slovenský teplokrvník – Leon, Lea a Betty.
Prinášame Vám rozhovor o tom ako vníma svoju prácu tréner Boris Kodak a vyspovedali sme aj samotných cvičencov.
- Boris, už 16 rokov vedieš voltížne oddelenie v JK pri Národnom žrebčíne Topoľčianky. Čo pre teba znamená práca s mládežou?
Práca s mládežou je veľmi zaujímavá hlavne z toho dôvodu, že je veľmi rôznorodá. Každé dieťa je iné, s každým treba pracovať individuálne a každé jedno prinesie do oddielu niečo nové. Každý má inú povahu, každý inde nachádza motiváciu a každý potrebuje iný prístup. Inak sa pracuje s dievčatami a inak s chlapcami. Žiaľ, v priebehu tých rokov mojej praxe s deťmi zaznamenávam všeobecný pokles záujmu mládeže o šport a vôbec o akúkoľvek fyzickú činnosť. Vysoká aktivita na sociálnych sieťach, nič nerobenie a nuda je novodobý životný štýl mnohých tínedžerov. Je čím ďalej tým ťažšie vzbudiť u nich záujem o šport k čomu výrazne prispievajú aj obmedzenia súvisiace s pandemickou situáciou Covid-19. Minulý rok som mal naplánované dva nábory nových členov do oddielu, jeden na jar a druhý na jeseň. Obe som bol nútený zrušiť kvôli situácii súvisiacej s Covid-19. Verím, že tento rok sa situácia zlepší a život sa vráti do normálu. Z minulosti mám veľmi dobré skúsenosti so spoluprácou so základnými školami. Osvedčili sa mi osobné stretnutia so žiakmi v triedach. Mnohí netušia, čo je voltíž a že niečo také vôbec existuje. Pri osobnej prezentácii sa deti ľahšie motivujú, aby sa prišli pozrieť na tréning a získali predstavu, čo to obnáša.
- Čo čaká nováčika, ktorý sa rozhodne voltíž vyskúšať?
Každý nový člen musí prejsť s tzv. oboznamovacím procesom. Zoznámi sa s prostredím, ukážeme mu kde sa čo nachádza a vysvetlíme mu ako sa pohybovať pri koňoch. Postupne sa oboznámi so systémom tréningu a voltížnou terminológiou. Je to na začiatok veľké množstvo informácií. Osvojiť si to je proces, ktorý vyžaduje čas. Okrem fyzickej prípravy samotného cvičenca je neodmysliteľnou súčasťou starostlivosť o koňa. Deti sa učia kone čistiť a osvojujú si každodennú manipuláciu s nimi. Tie staršie ich vedia nauzdiť a namadliť a neskôr po získaní dostatočných skúseností a zručností mnohé z nich aj jazdia v sedle a s trénerom chodia na vychádzky do lesa.
- Ako sa z nováčika stane pretekár?
Pre každého športovca je najväčšia motivácia ísť na preteky a porovnať svoj výkon s inými. K tomu smeruje aj naša činnosť. Voltíž má veľa vekových kategórií a v kroku môžu pretekať už aj 6-7 ročné deti. Bez ohľadu na kategóriu, na tréningu cibríme techniku predvedenia jednotlivých cvikov. Veľmi dôležitá je gymnastická a kondičná príprava. Čo sa týka voľných zostáv jednotlivcov, deti si samostatne pripravia tzv. kostru zostavy a potom to spoločne doladíme s ohľadom na športovú úroveň a silu jednotlivca. V neposlednom rade svoju rolu pri hodnotení na pretekoch zohrávajú aj dresy a hudba. Tie sa vždy snažíme zosúladiť, aby to bolo na jednu tému. Dresy väčšinou navrhujem sám, detaily dolaďujeme spolu s deťmi a s krajčírkou. Nájsť správnu hudbu je tiež časovo náročný proces. Niekedy sa stane, že po týždňovom hľadaní na tréningu zistíte, že to skrátka nepasuje, tak celý proces začína odznova. Keď už to všetko máme v kope a deti vedia svoje zostavy zacvičiť na hudbu a v časovom limite na tréningu, stávajú sa z nich pretekári. Absolvujú národné preteky a keď ukážu potenciál, posunú sa na medzinárodnú úroveň a stávajú sa z nich reprezentanti. Je to dlhý a náročný proces a nie každé dieťa sa dostane až sem. Okrem prípravy jednotlivcov sa venujeme aj kategórii dvojica a skupina. Je to náročnejšie, lebo na koni sú už dvaja alebo traja cvičenci naraz.
- V čom spočíva príprava cvičencov s kategórii dvojica a skupina?
Proces prípravy má v podstate ten istý princíp ako pri jednotlivcoch – dať dohromady choreografiu voľnej zostavy primeranú schopnostiam cvičencov, nájsť vhodnú tému, hudbu, dresy... a samozrejme kôň. Na skupinu musí byť kôň špeciálne pripravovaný, uniesť troch cvičencov, ktorý sa pohybujú po celom jeho tele nie je jednoduché, musí byť odolný voči vonkajším vzruchom, a musí mať pravidelný cval. Pri niektorých cvikoch sú cvičenci až v 5-6 metrovej výške, každý prudší pohyb koňa alebo nepravidelnosť v cvale narúša ich rovnováhu a môže hroziť pád. Kým sa však dostaneme s choreografiou na koňa v cvale, predchádza tomu tréning na zemi, potom na trenažéri, nasleduje na koni v kroku a až potom postupne prechádzame do cvalu. Do dvojice a skupiny sa snažím vybrať deti, ktoré sú už výkonnejšie a skúsenejšie a vedia sa navzájom podržať a sceliť. Zosúladiť jednu skupinu šiestich detí je dosť ťažké. Poskladať, kto bude „držiak“, kto „letúň“ riešime celý rok.
- Ako vyzerá zimná príprava cvičencov?
Naša športová sezóna končí Majstrovstvami Slovenskej republiky, ktoré sa vždy konajú v septembri. Hneď v októbri nabiehame na zimnú prípravu. Začíname sústredením, ktoré má 4-5 dní. Väčšinou ho naplánujem niekde v Tatrách, v peknom horskom prostredí, kde máme k dispozícii bazén, telocvičňu a tiež možnosť rekreačných aktivít. Popri kondičnej príprave, deti získajú kopec zážitkov a zároveň utužia kolektív. Kone majú v tomto období väčší relax, čo si po náročnej športovej sezóne naozaj zaslúžia. Chodia na vychádzky, doprajeme im masáže a naplno využívajú konské solárium, ktoré máme k dispozícii. S deťmi pracujeme na zmenách v zostavách, prípadne na nových témach a hudobných doprovodoch do budúcej sezóny. Viac sa venujeme kondičnej a gymnastickej príprave. Využívame krytý priestor medzi dvoma stajňami ako telocvičňu. Vieme si sem preniesť trenažér koňa, trampolínu, žinenky a tiež tu vieme využiť gymnastické kruhy. Vonkajší areál poskytuje dostatok možností a priestoru na behanie, čo rozvíja kardiovaskulárny systém, učí deti správne dýchať v záťaži a v neposlednom rade priaznivo pôsobí na psychiku. Zameriavame sa aj na posilňovanie, samozrejme všetko primerane veku a fyzickej kondícii detí. V spolupráci s trénerkou gymnastiky a tiež fitness inštruktorom sa zameriavame na cvičenia ktoré prispievajú celkovému fyzickému rozvoju a zároveň pomôžu zlepšiť výkon na koni.
- Neoddeliteľnou súčasťou voltíže je samozrejme kôň. V tréningu máte k dispozícii tri kone. Prezraď, aké sú, ako sa s nimi pracuje?
Do voltížneho tréningu dostávam mladé kone po základnom výcviku pod sedlom. Nemajú žiadne skúsenosti na lonži, ani s madlami a ani s deťmi. Všetko sa musia naučiť. V zásade si vyberám kone mohutnejšieho rámca, aby v budúcnosti uniesli skupinu a musia mať dobrý charakter. Leon je 9 ročný valach po Dormane du Puy z matky Lord Inci Tatus 16. Začal som s ním pracovať ako so 4 ročným. Po roku absolvoval prvé národné preteky a po ďalšom roku bol schopný cválať so skupinou. S malou dušou som ho zobral na preteky pod skupinu a hneď bol ohodnotený ako najlepší kôň pretekov. Od roku 2019 preteká medzinárodne. Je to veľký maznák, deti ho milujú. Lea má tiež 9 rokov a je to Leonova polo sestra – po Dormane du Puy z matky Lord Inci Tatus 6. Do voltížneho výcviku prišli naraz. Trénujeme na nej jednotlivcov a dvojicu a začali sme skúšať aj skupinu. Má už aj skúsenosti na medzinárodných pretekoch. Tretia kobyla je výcvikovo najmladšia, volá sa Betty. Má 7 rokov, je po Quirado z matky Boris du Melnire 19. Minulý rok absolvovala prvé preteky a bol som s ňou veľmi spokojný. Má vynikajúcu povahu, je poslušná a pracovitá. Bol by som rád, ak by v budúcnosti cválala so skupinou.
Andrej Meňhert, 15
Voltíži sa venujem už sedem rokov. V škole sme mali oznam, že sa bude konať nábor, tak som sa rozhodol, že skúsim niečo nové. Popravde som myslel, že to bude jazdenie v sedle. Keď som zistil, že ide o cvičenie na madlách, bol som trošku sklamaný, ale povedal som si, že vyskúšam a uvidím. Nemal som žiadne skúsenosti s gymnastikou ani s koňmi, ale postupne ma to začalo veľmi baviť a cvičím dodnes. Okrem voltíže sa v poslednom období aktívne venujem aj cyklistike.
- Čo je pre teba vo voltíži najnáročnejšie?
Asi zacvičiť zostavu na čas. Keď sa pustia stopky a hudba, všetko je na sekundu vyrátané. Keď niečo nevyjde, tak to celé treba zopakovať, znovu a znovu... Je to stres a je to aj fyzicky náročné.
- Ty si sa ako jednotlivec zúčastnil jedného z najvýznamnejších voltížnych podujatí na svete. Prezraď nám viac. Aké máš odtiaľ zážitky?
Boli to Majstrovstvá sveta juniorov v Holandsku v roku 2019. Bola to pre mňa neuveriteľná skúsenosť. Po prvý krát som bol v podstate sám na koni (nie so skupinou) pred toľkými divákmi. Všade boli TV kamery, ktoré ma snímali, bolo to pre mňa veľmi stresujúce. Prvé dva štarty som mal veľký strach, potom sa mi podarilo tak viac uvoľniť, menej vnímať okolie, takže ďalšie štarty už boli trošku viac v pohode.
- Keby si mal opäť príležitosť ísť na takéto veľké medzinárodné podujatie, išiel by si?
Určite áno, bez váhania. Myslím, že teraz by som to už oveľa ľahšie zvládal, už by som vedel čo očakávať od atmosféry a viac by som sa sústredil na výkon.
- Okrem jednotlivcov si v minulosti cvičil aj dvojicu a v skupine si jeden zo stabilných členov už niekoľko rokov. Čo je pre teba náročnejšie, dvojica alebo skupina?
Pre mňa bola doteraz náročnejšia dvojica, pretože tam som na koni v podstate celú minútu a pól, kedy sa presúvam z miesta na miesto a stále cvičím. Je tam väčšia pravdepodobnosť straty rovnováhy z čoho vznikajú chyby. V skupine to bolo pre mňa jednoduchšie, jednak sa tam striedame a jednak som to vždy mal perfektne nacvičené. Keď sme aj boli niekde na medzinárodných pretekoch, tak stres som mal z veľa ľudí, ale nie z toho, že by som to neodcvičil.
- Ty si v skupine začal pôsobiť hneď po prvom roku v oddiely. Bol si mladší, menší, ľahší, takže si začínal ako „letúň“. Teraz, keď si už starší a vyšší, tak si v pozícii „držiak“. Skús tieto dve pozície porovnať.
Myslím, že Letúň to má psychicky náročnejšie. Sú cviky, kedy je naozaj vysoko, len v rukách držiaka na cválajúcom koni. Letúň vlastne vytvára ten výsledný efekt cviku. Medzi letúňom a držiakom musí byť perfektná komunikácia, musia si navzájom dôverovať a vedieť zabrať hneď keď treba. V skupine sa už necvičí len za seba, je to tímová práca. Musíme fungovať ako jeden celok. Paradoxom však je, že mám strach z výšok. Ako letúň v mojich začiatkoch som býval vo výške aj 5 metrov a vôbec mi to nevadilo. Keď však idem v rámci turistiky na nejakú vyhliadkovú vežu, tak mám hneď závraty.
- Ktorý z koní na ktorých cvičíte je tvoj obľúbený?
To je ťažká otázka, ja ich mám rád všetkých troch. Musím ale povedať, že momentálne sa mi najlepšie cvičí na Betty. Je to mladý kôň, má svižný cval a dobré pravidelné tempo. Má aj super povahu, rýchlo sa učí.
- Tvoj tréner, Boris Kodak, zohráva v tomto procese veľmi dôležitú úlohu. Ako ho vnímaš?
Povedal by som, že je to taký zvláštny človek. Viem sa s ním zabaviť, viem byť na neho nahnevaný, boli situácie kedy som aj odvrkol... Vie byť samozrejme prísny, ale myslím, že to patrí k tomu. Treba byť prísny, aby sme sa niečo naučili. Tá prísnosť je pri tréningu dôležitá. Myslím si, že trošku zmäkol odvtedy, čo som ja nastúpil. Mám pocit, že je taký priateľskejší, neviem... možno som ho len vnímal ako prísnejšieho, keď som bol mladší... ale aj tak sa mi zdá, že zmäkol... myslím, že keby bol taký ako je dnes vtedy, keď som začínal, tak by som nebol tam, kde som teraz... Ale, nemenil by som.
- Láka ťa vyskúšať aj inú jazdeckú disciplínu? Jazdil si už v sedle?
V sedle som zatiaľ ešte nejazdil... ale musím uznať, že ma to láka. Určite by som to chcel vyskúšať... Z iných jazdeckých disciplín sa mi páči parkúr. Takže, ak by som chcel skúsiť niečo iné, tak asi skákanie cez prekážky.
Ivana Cigáňová, 14
Do voltížneho oddielu v Topoľčiankach som začala chodiť keď som mala päť rokov, čiže v roku 2012. Môj ocino pracuje na chovnom objekte Národného žrebčína. Niekedy som ho chodila pozrieť do roboty a tam som vlastne zistila, že kone sú mi veľmi blízke. Chcela som začať jazdiť, ale na to som bola ešte maličká, tak som začala s voltížou.
- Ty sa vlastne momentálne najdlhšie venuješ voltíži zo všetkých ostatných členov. Máš najviac skúseností. Čo je pre teba teraz v tréningu najväčšia výzva, čo by si chcela dosiahnuť?
Asi by som chcela vedieť ľahšie prekonať strach... že keď aj náhodou padnem, tak treba sa hneď zdvihnúť a ísť znovu na koňa a skúšať zacvičiť tak, aby to bolo dobré. Ten strach je určite teraz menší, ako keď som bola mladšia a začínala som, ale určite tam stále je. Taký rešpekt pred niečím novým...
- Podobne ako Andrej, aj ty máš skúsenosti aj s dvojicou aj so skupinou. Ktorú kategóriu vnímaš ako náročnejšiu?
Pre mňa je náročnejšia skupina. Tam je to o dohode s ostatnými. Každý má svoju úlohu a je veľmi dôležité ako si ju kto plní. Musíme byť zohraní a hlavne treba hľadieť predovšetkým na ostatných, nie len na seba.
- Ktorý z koní ti najviac vyhovuje?
Jednoznačne Leon. Od začiatku som si s ním sadla, dobre sa mi na ňom cvičí a podrží ma vždy, keď je to potrebné.
- Viem, že ty jazdíš aj v sedle. Predpokladám, že na Leonovi. Sedela si aj na ostatných?
Áno, jazdím prevažne na Leonovi. Chodievame s trénerom na vychádzky. Bola som už aj na Lei a Betke, ale Leon je pre mňa najlepší. Nebojí sa a je na neho spoľahnutie.
- Ako vnímaš ostatné jazdecké disciplíny? Chcela by si niečo vyskúšať?
Určite áno. Chcela by som skúsiť aj parkúr alebo aj drezúru, ale zatiaľ som nemala príležitosť sa tomu viacej venovať. Možno niekedy v budúcnosti.
- Čo pre teba znamená tréner? Poznáš ho asi najdlhšie zo všetkých, ako ho vidíš?
Tréner je dobrý... Je síce niekedy veľmi prísny, ale naučí. Je dobre, že sem tam zvýši hlas, pretože radšej predísť úrazu, ako potom plakať po páde. Je s ním aj dosť zábava, ja som spokojná...
- Aký máš cieľ do budúcnosti? Čo by si chcela dosiahnuť?
Chcela by som viac na sebe pracovať, aby som sa zlepšila. Hlavne aby boli cviky viac dopnuté. Bolo by super, ak by sa podarilo ísť na nejaké významnejšie zahraničné preteky tento rok. Ale najdôležitejšie je, aby sme boli bez úrazov a zdraví, nielen my decká, ale aj kone.
Laura Balážová, 13
Keď som mala päť rokov, tak sme sa s rodičmi boli pozrieť na Deň otvorených dverí v Národnom žrebčíne. Tu som videla ukážky voltížneho jazdenia. Veľmi sa mi to zapáčilo, chcela som to vyskúšať, tak sme sa s rodičmi prišli pozrieť na tréning a hneď ma aj prihlásili do oddielu.
- Začínala si ako naozaj malé dieťa, bolo to pre teba náročné?
Áno, pamätám si, že to bolo dosť ťažké. Veď všetky začiatky, keď nič nevieme, sú ťažké. Potom, keď sa už čo to naučíme, tak to ide ľahšie. Doteraz sú pre mňa v tréningu najnáročnejšie nové cviky, keď skúšame nové zostavy.
- Aké sú tvoje ciele, kam by si sa chcela vo voltíži posunúť?
Veľmi by som chcela, aby sa mi ako jednotlivcovi podarilo získať kvalifikáciu na Majstrovstvá Európy vo Francúzsku. Je to taký môj sen a dúfam, že to zvládnem... Uvidíme.
- Máš obľúbeného koňa na ktorom rada cvičíš?
Ja mám rada všetkých troch. Trénujeme na všetkých, takže je ťažké povedať, ktorý je obľúbený. Jednotlivcov som cvičila na Lei aj na Betke. Keď ich porovnám, tak momentálne sa mi asi lepšie cvála na Betke. Dobre sa mi cvičí aj na Leonovi skupina. Povahou mi asi najviac vyhovuje Betka. Hoci je každý z nich iný, ľúbim ich všetkých.
- Ty si jedna z tých cvičencov, ktorá už má aj skúsenosti s jazdením v sedle.
Áno, nedávno sme boli s trénerom na vychádzke. Bolo to pre mňa prvý krát. Bola som na Betke a bolo to super. Aj sa raz trošku zľakla, ale zvládli sme to. Nebolo to nič hrozné. Myslím, že je to pre kone príjemná zmena, keď sa môžu ísť prejsť mimo areálu.
- Cvičíš jednotlivcov, si súčasť skupiny a teraz pracujete aj na dvojici. Ako sa vám darí?
Máme dvojicu s Ivkou Cigáňovou. V podstate sme ju začali dávať dokopy ešte pred dvoma rokmi. Teraz trénujeme už v cvale, na Lei aj na Betke. Mám z toho dobrý pocit, myslím, že nám to celkom dobre ide. Uvidíme ako sa nám bude dariť na pretekoch.
- Ako vnímaš vášho trénera?
Ja si myslím, že je to dobrý tréner. Veľa nám pomáha aj so zostavami, s hudbou... Niekedy je prísnejší, ale to treba, aby sme sa naučili. Niektoré tréningy sú náročnejšie, ale niektoré sú také pohodové. Je s ním celkom sranda.
- Spomínaš si na niektoré preteky, ktoré boli pre teba také významnejšie?
Jednoznačne Majstrovstvá sveta v Ermele, v Holandsku. Boli sme tam zo skupinou a Andrej Meňhert pretekal aj za jednotlivcov. Veľmi na mňa pôsobila celková atmosféra, strašne veľa ľudí všade, kamery, diváci... Boli sme nováčikovia na tej úrovni, nikto nás nepoznal, tak všetci boli na nás zvedaví. Bol to veľký tlak, všetci sme chceli zacvičiť čo najlepšie. Bolo by fajn, keby sa nám podarilo opäť štartovať na takých veľkých pretekoch.
Sebastián Kodak, 13
Náš tréner je môj otec, takže ma od malička brával na tréningy, dokonca keď som bol ešte v kočíku. Mal som asi päť rokov, tak ma prihlásil do klubu a začal som aktívne cvičiť. Som rád, že som vydržal až dodnes, lebo neviem, čo by som robil doma, zvlášť v dnešnej dobe, keď je kvôli Covid-19 všetko zatvorené. On line vyučovanie mi vyhovuje hlavne kvôli tomu, že predtým, keď som chodil normálne do školy, tak mnoho krát som si úlohy robil pri koňoch. My nie sme z Topoľčianok, cesta domov nám trvá asi pol hodinu. Keď sme mali dlhší tréning, prišli sme neskoro domov, unavení, tak som bol veľmi rád, že úlohy mám už hotové. Dnes to všetko stíham doobeda. Voltíž ma baví, sme tu dobrá partia, veľa sa nasmejeme, ale občas sa aj pohádame.
- Skús nám opísať ako vyzerá taký bežný tréningový deň.
Trénujeme 4x do týždňa. V pondelok a v stredu sa zameriavame na jednotlivcov a piatky a soboty trénujeme dvojice a skupinu. Cez týždeň začíname o tretej, v sobotu skôr podľa toho, koľko sme stihli v piatok. Vždy sa najprv rozcvičíme, potom beháme koľko nám povie tréner. Nasleduje gymnastika na žinenkách, cvičenie na kruhoch a trampolíne, prípadne na sude, čo je taký trenažér koňa. Po obednej pauze cvičíme na koňoch.
- Ktorý z voltížnych koní ti najviac vyhovuje?
Najviac mi vyhovuje Leon, má dobrý cval. Cvičím na ňom skupinu aj jednotlivca.
- Napriek tomu, že tvoj tréner je zároveň aj tvoj otec sa ťa spýtam, ako ho vnímaš ako trénera? Myslíš, že to máš ťažšie než ostatní lebo si jeho syn?
Beriem to tak, že ma chce niekam posunúť a chce zo mňa dostať čo najviac. Myslím, že nie je na mňa prísnejší než na ostatných, trénuje nás rovnako prísne. Nechce, aby sa nám niečo stalo, hlavne pri skupine, keď sme traja na koni a letúň je naozaj vysoko, dbá na bezpečnosť, takže musí byť prísny, aby každý robil to, čo treba a predišlo sa úrazom. Zažívame s ním aj veľa srandy, ale vždy v rámci medzí, aby sme si nezačali moc dovolovať.
- Jazdíš na koňoch aj v sedle?
Asi keď som mal desať rokov, tak som to chcel skúsiť. Začal som tak častejšie jazdiť v sedle a celkom sa mi to páčilo. Potom sa mi stala taká vec, že kôň na ktorom som sedel sa zľakol a ja som spadol. Získal som istý rešpekt voči sedlu a momentálne uprednostňujem madlá. Zdajú sa mi pohodlnejšie a bezpečnejšie.
- Aký je tvoj športový cieľ na túto sezónu?
Rád by som sa opäť dostal na väčšie medzinárodné preteky, kde každý štart je veľká skúsenosť.
Gabika Karáčová, 9
Voltíž som začala cvičiť keď som mala asi päť rokov. Od maminkinej kamarátky sme sa dozvedeli, že sa v Topoľčiankach dá prihlásiť na voltíž. Rodičia ma zobrali pozrieť sa na jeden tréning a hneď ma aj prihlásili. Viem, že som vtedy chodila ešte do škôlky. Po prvom roku som však mala niekoľko mesiacov pauzu, kedy som zistila, že mi kone aj cvičenie chýbajú, tak som sa vrátila späť do tréningu.
- Čo ťa na voltíži najviac baví?
Myslím, že je to vzťah s koníkmi. Odjakživa som mala rada kone. Na Deň otvorených dverí sme do Topoľčianok pravidelne chodili pozrieť kone aj ostatné atrakcie.
- Okrem jednotlivca cvičíš aj v skupine. Máš náročnú pozíciu letúňa. Čo je pre teba ťažšie, zacvičiť jednotlivca alebo skupinu?
Asi skupina je ťažšia. V jednotlivcovi dávam pozor hlavne na to ako cvičím, aby som neuderila koňa. V skupine musím byť veľmi spevnená, lebo keď budem rozhádzaná, mohla by som zraniť koňa aj ostatných cvičencov.
- Mávaš trému pred pretekmi?
Pred pretekmi máme všetci trému lebo chceme čo najlepšie zacvičiť. Niekedy mám trému aj na tréningu, hlavne keď skúšame nové veci.
- Ktorého koníka máš najradšej?
Asi Leona. Je hravý a poslušný, vždy urobí, čo mu prikážeme. Cvičím aj na Lei, dobre sa mi na nej cvála, ale môj miláčik je Leon.
- Chcela by si vyskúšať aj jazdiť v sedle?
Aj by som chcela, ale pán tréner povedal, že až keď budem staršia a silnejšia, aby ma kone lepšie počúvali.
- Je pán tréner prísny na vás?
Keď sa niečo nedarí, alebo napríklad keď niekto niečo neurobí na desiaty pokus a na desiatom tréningu, tak musí byť prísny. Občas je aj na mňa prísny, ale myslím, že nás má veľmi rád a chce nás veľa naučiť.
- Aký je tvoj cieľ do budúcna? Čo by si chcela dosiahnuť?
Chcela by som aj naďalej trénovať, chodiť po svete a vyhrávať prvé miesta. ...alebo byť aspoň v prvej desiatke.
Conversano XIII-51
Conversano XIII-51
1.mája Národný žrebčín „Topoľčianky“ š.p. už tradične otvoril chovateľskú a športovú sezónu 2021. Vzhľadom na pandemické opatrenia, rovnako ako minulý rok, slávnostný galaprogram zvyčajne s kulisou 15 000 divákov sa zmenil na symbolický program bez prítomnosti návštevníkov. Všetci milovníci koní však mali možnosť toto otvorenie sledovať on-line na stránke Národného žrebčína.
Záprahový šport, ako neodmysliteľná súčasť testácie lipicanských koní, má v Národnom žrebčíne dlhú tradíciu, spojenú priamo z chovom tohto najtypickejšieho záprahového plemena monarchie. Aj keď oficiálna testácia lipicanských žrebcov prebiehala v španielskej dvornej jazdiarni vo Viedni, pohybové, charakterové a výkonnostné vlastnosti žrebcov a kobýl sa testovali aj v Topoľčiankach už od roku 1922. Avšak, v tomto období neexistovala žiadna norma, ktorá by upravovala systém testácie. Zmena nastala v 50tych rokoch minulého storočia, kedy sa presne špecifikovali skúšky výkonnosti pre mnohostranne úžitkové kone. Tie boli neskôr doplnené športovou testáciou vybraných jedincov. Systém testovania koní v tejto forme zotrval prakticky až dodnes.
Pripúšťacia sezóna v chove koní sa začína 1.2.2021. Aj v tomto roku ponúkne Národný žrebčín “Topoľčianky“, š.p. ako garant plemien lipican, huculský kôň, shagya-arab a arabský plnokrvník chovateľom široký výber inseminačných dávok čerstvej a hlbokozmrazenej spermy od žrebcov uvedených plemien, ako aj plemena slovenský teplokrvník prostredníctvom Inseminačno-reprodukčného centra Krásny Majer s európskym číslom ISŽ-001. 
